Bez ohľadu na prorocký význam týchto slov, pokladajme ich za pozvanie nášho Predchodcu k Jeho posvätenému ľudu.
V stanovenom čase bude počuť „mohutný hlas z neba“, ako hovorí každému veriacemu: „Vystúp sem hore!“. Toto by malo byť pre svätých predmetom radostného očakávania. Namiesto strachu z času, keď opustíme tento svet, aby sme išli k Otcovi, by sme mali túžobne očakávať hodinu nášho vyslobodenia. Našou piesňou by malo byť:
„Moje srdce je s Ním na tróne,
a ja som chorý túžbou.
Či nezačujem hlas,
vstaň a poď ku Mne.“
Nie sme volaný do hrobu, ale do neba. Naše v nebi narodené duše by mali túžiť po rodnom ovzduší. Nebeské povolanie by ale malo byť aj predmetom trpezlivého čakania. Náš Boh vie najlepšie, kedy nám povedať: „Vystúpte sem hore.“ Nesmieme si priať stanoviť skoršiu hodinu nášho odchodu. Viem, že naša silná láska bude volať:
„Hospodine mocností, vlny rozdeľujú,
dovoľ nám pristáť v nebi."
Ale musíme byť trpezliví. Boh vo svojej múdrosti ustanoví najvhodnejší čas, aby vyzval vykúpených vystúpiť k Nemu. Zaiste, ak by v nebi mohla existovať ľútosť, svätí by trúchlili, že nežili dlhšie, aby spravili viac dobrého. Viac snopov do Pánovej sýpky! Viac klenotov do Jeho koruny! Ale ako bez práce? Pravda je tu aj druhá strana. Ak žijeme krátko, našich hriechov je menej. Ale ak plne slúžime Bohu a On nám dá rozsievať osivo a zožať stonásobnú úrodu, budeme hovoriť: „Je dobre, že nás ponechal, kde sme.“
Či už náš Majster povie „choďte“, alebo „zostaňte“, buďme rovnako radi, pokiaľ nám dožičí svoju prítomnosť.
Charles Spurgeon