Keď som bol medzi zajatými pri rieke Kebár, otvorili sa nebesá a mal som Božie videnia… A bola tam nado (mnou) ruka Hospodinova.
Ezechiel 1:1,3
Staré žalmy Božieho slova nám znejú pri babylonských riekach nášho osobného života so súcitom a ozývajú sa s novou radosťou, lebo sme videli Pána, že nás vyslobodzuje z otroctva a mení „údel náš ako potoky v Negebe!” (Ž 126:4)
Človek, ktorý prežíva veľké ťažkosti, sa nerozíde ľahko so svojou Bibliou. Iná kniha sa druhým ľuďom môže zdať taká istá, ale pre neho to neplatí. Na starých a slzami zmáčaných stránkach Biblie píše denník svojich skúseností slovami, ktoré vidí len on sám. Cez tieto stránky prichádza znovu k pilierom Božieho domu a do Élimu, kde boli palmy. (2M 15:27) Každý z týchto pilierov a stromov sa pre neho stal spomienkou na vážne časy v jeho živote.
Ak náš pobyt v otroctve má mať pre nás nejaký úžitok, musíme ho prijať a situáciu čo najlepšie využiť. Situácia sa nijako nezlepší, ak sa budeme trápiť pre to, čo sme stratili alebo čo nám bolo odobraté, len nám to zabráni zlepšiť, čo ešte zostalo. Ak sa budeme búriť, spôsobíme, že sa slučka okolo nás ešte viac zatiahne.
Je to podobné, ako keď je kôň nepokojný a nechce nosiť uzdu, vtedy sa len sám škrtí.
A temperamentné zviera, ktoré sa nevie uspokojiť so svojím jarmom, si len odiera chrbát. Každý tiež pochopí podobnosť, o ktorej písal Laurence Sterne, kňaz a spisovateľ v osemnástom storočí, keď písal o škorcovi a kanárikovi. Hovoril o rozdieloch medzi nepokojným škorcom, ktorý si polámal krídla, keď narážal do tyčí na klietke a stále vykrikoval: „Nemôžem sa dostať von! Nemôžem sa dostať von!” a medzi poddajným kanárikom, ktorý sedel na bidielku a spieval piesne, ktoré v kráse prevýšili aj škovránka, vznášajúceho sa až k bránam nebies.
Žiadnu pohromu nám neprinesie ani ten zlý, ak ju vo vrúcnej modlitbe okamžite prinesieme Pánu Bohu. Dokonca keď sa skryjeme pod stromom v prudkom lejaku, môžeme neočakávane nájsť ovocie na jeho vetvách. A ak sa utiekame k Pánu Bohu a hľadáme útočište v tieni Jeho krídel, vtedy Ho viac spoznáme, ako kedykoľvek predtým.
Teda cez naše skúšky a trápenia sa nám Boh nanovo zjavuje. Tak ako Jákob aj my musíme prekročiť „brod na Jabboku” (1M 32:23), ak máme prísť do Penúél, kde Jákob bojoval s Pánom, bol Ním požehnaný a mohol povedať: „Videl som Boha tvárou v tvár a ostal som nažive.” (1M 32:31)
Nech sa stane tento príbeh aj tvojím príbehom, milý zajatec, a nech ti daruje piesne Ten, „ktorý za noci nadchýňa k piesňam” (Job 35:10) a ktorý premieňa temnotu na ráno. (Am 5:8)
L. B. Cowman
z knihy Pramene v púšti
