Istý spisovateľ rozpráva zo svojho detstva: „V jedno nedeľné odpoludnie, keď som mal asi šesť rokov, bol som so sestrou na návšteve u našich priateľov.
Dostali sme tam čaj a zákusky a ako dieťa som hovoril mnoho a pritom som povedal nepravdu. Lož ma mučila už na mieste, ale pýcha mi nedovolila, aby som sa priznal. Keď som sa vrátil domov, zachvátila ma taká hrozná úzkosť, že som sa bál ostať sám čo len chvíľu. Pretože som nemohol jesť a chytala ma horúčka, dali ma do postele. Hovoril som si: ,Odpros Boha!’ Ale nemohol som sa modliť. Konečne som sa odvážil zavolať matku. Úpenlivo som ju prosil, aby ma zaniesli k našim priateľom. Mojej žiadosti vyhoveli. Prišiel som tam, lož som odvolal a v tom okamihu zmizla úzkosť i horúčka.
Nemáš tiež niečo, čo stojí medzi tebou a Pánom, prečo sa nemôžeš modliť? Nečakaj, vyznaj ešte dnes!
Ľuďom nemusíš povedať všetko, čo vieš, ale čo povieš, musí byť pravda.
Nebies bránu len Ja otváram,
kľúče smrti i pekla Ja mám.
Za tie handry strhané,
hriecha špinou zmazané,
kment svobodný, rúcho slávy
Ja jedine dám.
PS 298, 5
Dr Viera Roháčková